2011-12-12

Darčeky

darceky "Musím toho toľko ešte stihnúť do Vianoc - poupratovať, nakúpiť, darčeky pozháňať. Veď ani neviem, čo komu. Ešte nič nemám."

S blížiacimi sa sviatkami pokoja a lásky sa takéto vety v našich ústach objavujú často a každý ich určite počul a aj vyslovil. Človeku sa až chce hádať, či sa tá osoba chváli alebo sťažuje.

SALE: -75% a darček zadarmo
Ošiaľ nakupovania darčekov na Vianoce využívajú obchodníci, keď nás lákajú na údajné mega zľavy. Aby sme boli svetoví, zľava už nie je zľavou ale sale. Pokiaľ sa k dvojciferným percentám pridá znamienko "mínus", pritvrdí sa absolútne nelogickým výrazom darček zadarmo a celá koláž sa vycapí meter veľkými písmenami na výklad, bolo urobené psychológii nakupovania zadosť. Ešte si zo školskej matematiky niečo pamätám a to mínus pred zľavou mi dáva prirážku, ale asi to tak intelektuálne nesmiem brať. Ľudské podvedomie sa mnohokrát správa nelogicky - stačí mu zaregistrovať práve to dvojmiestne číslo s mínusom a slovko "zadarmo". Na základe predchádzajúcich skúseností s týmito výrazmi, hoci aj nie z oblasti obchodu, zavelí k navštíveniu predajne. Na princípoch vnímania podprahových signálov je postavená reklama už pekných pár desaťročí. A úspešne.

Na darčeky s buldozérom
Ale nie o tom som chcel. Ide mi o šialenstvo v nakupovaní darčekov pod vianočný stromček. Ľudia sa pachtia stále za nejakými predmetmi, ktorými obdarujú svojich najbližších. Sú aj takí, čo radi obdarúvajú tiež menej blízkych a aj tých vzdialených.

Samotné darovanie vo svojej podstate je veľmi pekný počin a má vyjadrovať skutočnosť, že na obdarovaného myslíme, aj keď ho nemáme zrovna na očiach. Pri stretnutí, na ktoré sa tešíme, mu chceme urobiť radosť. Avšak moderná doba priniesla súťaživosť vo vymýšľaní darčekov. Celé sa to vyvinulo tak, že darovači majú potrebu nakúpiť čo najviac a čo najdrahšie. Dary sa tým zmenili na predmety zbytočné a nevkusné.

Nezmenilo sa to ani s príchodom finančnej a hospodárskej krízy. Ľudia sa tvária, že na to majú. A keď nemajú, kľudne si požičajú. To považujem za nehoráznu nezodpovednosť! Hlavné je, aby naše deti - naša pýcha a budúcnoť - boli na Štedrý deň zasypané darčekmi. Nezáleží na tom, že na tretí deň si už na polovicu tej hromady nedokážu ani spomenúť a po mesiaci sa veci váľajú v kúte. Rodičovskú lásku im tie haraburdy nedokážu nahradiť.

Dar by mal niečo pripomínať. Pekné okamihy. Pri pohľade naň by sme si mali spomenúť na toho, kto nám ho dal. Vtedy splní svoj účel, keď sa na dar takmer citovo naviažeme. Ja viem, deti si to tak neuvedomujú a sú rady vzrušené pohľadom na záplavu hračiek. Toto ich do budúcnosti formuje a učí nevážiť si veci a ľudí okolo seba. Naháňame sa za chimérou a zabúdame na ľudí. Darčeky jednoducho "musíme" zohnať. Tu už nejde o našu vôľu, ale povinnosť. Kto z vás si dokáže predstaviť, že by považoval za dar sa len s niekým, koho dlho nevidel, stretnúť a porozprávať sa. Otvorene, bez pretvárky a s dôverou? Bez nutnosti sa dívať na hodinky a s vypnutými mobilmi. Takéto chvíle sú vzácnejšie, než kilo zlata. Tie sa kúpiť nedajú.

Vyššia moc
Počas písania tohto príspevku mi prišiel e-mail. Taký normálny reťazový list, ktorého text nabáda na preposlanie ďalším ľuďom. Či už sa tým šíri vidina rýchleho zbohatnutia alebo "len" pekná myšlienka, je jedno. Otvoril som ho, lebo po dlhých rokoch kamarátstva tomu človeku, čo mi ho poslal, dôverujem, vážim si ho a som rád, keď spolu komunikujeme. V tom maili stál tento text (uvádzam bez úprav):

Milý Ježiško.
Nechcem veľa pod stromček, ja chcem, aby ten človek, čo to teraz číta, bol šťastný. O Vianociach počúvaš len, čo ľudia chcú, a čo už kúpili. Ale čo chcem ja... Ja chcem, aby ľudia, čo sú ťažko chorí, boli zdraví. Ja chcem, aby si ľudia nemuseli robiť starosti s bývaním, jedlom a teplom. Chcem pre všetkých ľudí priateľstvo, lásku a zdravie.
Nechám sa prekvapiť, koľko ľudí to pošle ďalej...


Cítim, že uvedený text mal podporiť môj názor na dnešnú tému. Nie je to náhoda, ale zásah vyššej moci. Každý si tieto slová môže prebrať posvojom. Aj keď to bežne nerobím, tentokrát je čas na výnimku - preposielam uvedený text všetkým ľuďom, ktorí čítajú tento blog a ktorí možno podľahli tomu nepokoju pred vianočnými sviatkami s nakupovaním zbytočností. Šťastie, úprimnosť, láska a zdravie sa nemerajú množstvom a cenou darčekov. Tie nám to všetko berú.

Prajem vám šťastné a veselé Vianoce, sviatky veľkého daru.
---

2011-12-02

Triedenie odpadá

Triedenie Triedenie odpadu. Výraz skloňovaný vo všetkých pádoch. Triedenie odpadu sa stalo povinnosťou moderného človeka, znakom módy i hlásenia sa k civilizovanej spoločnosti. Reklamné kampane i záväzok zamestnancov zakotvený v podnikových zmluvách. Vo firmách sa stretávame s celými batériami košov na triedený odpad.

Kto netriedi s nami, triedi proti nám
Takýto je súčasný obrázok a trend odpadového hospodárstva. Prvotne roztriedený materiál sa dotrieďuje pred odovzdaním na ďalšie spracovanie. Je vytvorená idea, že zber druhotných surovín zachráni Zemeguľu od vyčerpania zdrojov prvotných surovín, narastania produkcie skleníkotvorných plynov a zníži energetickú náročnosť.

Málo sa už spomína, že druhotné suroviny sa musia tiež "vyťažiť", upraviť takmer do podoby prvotných surovín a spracovať do finálnej podoby. Tento proces si vyžaduje ohromné množstvo energie, prísun ďalších chemikálií a surovín a nové technológie. Prírodné zdroje sa na jednej strane odľahčia, ale zaťaží sa iná časť prírody. V mnohých prípadoch je recyklácia zložitejší a náročnejší proces, než výroba z prvotných surovín.

(De)motivácia
V žiadnom prípade neodsudzujem myšlienku recyklácie. Problém ale vidím v jej realizácii medzi pospolitým ľudom. Inštitúcie, počnúc Ministerstvom životného prostredia a končiac firmami zvážajúcimi komunálny odpad, nás presviedčajú, aby sme triedili odušu. Nič ale pre to nerobia. Ak chcem, aby niekto niečo pre mňa urobil, musím ho vhodne motivovať. Kecy o zdravom životnom prostredí, zelených lúkach zasypaných kvetmi a vodách plných rýb patria akurát tak do úst 20-ročných dievčat, čo sa uchádzajú o titul Miss. Nikoho nepresvedčia, aby si domov kúpil minimálne 4 odpadové koše a označil ich nálepkami:

PAPIER SKLO PLASTY OSTATNÉ

Na našej scéne sa skôr deje opačný trend: demotivácia formou hrozby zvýšenia cien za zvoz odpadu. V Čechách je už úplne reálna. Dôvodí sa to nepriaznivým vývojom cien pohonných hmôt a slabnúcou korunou voči euru. Ak je triedenie odpadu pre štát finančne výhodné (inak by to asi nepodporoval), prečo teda nedotuje nákup PHM firmám zvážajúcich komunálny odpad? Inou motiváciou by mohol byť predaj zväzku obyčajných pevných plastových sáčkov do košov za symbolickú 1 korunu, 1 cent. Tie sú tiež možno recyklované. Prípadne dotácia na nákup výrobkov z recyklovaných surovín. Dotácia na nástroje na prvotné spracovanie surovín - lis na PET fľaše, či lis na papier. Nezaberú veľa miesta a urobia viac práce, než spomínané 4 odpadové koše. Spôsobov na motiváciu by sa určite našla hromada.

Stromy v poštovej schránke
Častokrát dostanem mail, kde za podpisom je zeleným písaná správička, že si mám dobre premyslieť, či ho chcem vytlačiť na papier. Pokiaľ si mail prečítam len na monitore, zachránim les. Šľak ma ide trafiť, keď sa vrátim z práce domov a poštová schránka prekypuje stohmi reklamných novín. Väčšinou ich nikto nečíta a maximálne do nich ošúpem zemiaky alebo na ne postavím umyté topánky na vysušenie pod radiátor.

Hrubým odhadom bolo v roku 2010 v ČR necelých 4,5 milióna domácností. Každý z nich má poštovú schránku. Budem grant a do výpočtu zahrniem zaokrúhlene 4 mil. domácností. Chvíľu som si sledoval koľko reklamných novín za týždeň sa u nás v schránke objaví. Bol to necelý 1 kg. Malá násobilka nás bude informovať, že mesačne sa na schránkovú reklamu v ČR minie minimálne 16 000 ton papiera! Len na tú v domácnostiach. Nerobím si ilúzie, že väčšina je na recyklovanom papieri. Pritom výroba 110 ton papiera odhryzne 1 ha 80-ročného lesa. Alebo z iného pohľadu - na výrobu 1 tony papiera sa spotrebuje asi 5 m3 dreva, čo sú 1 až 2 stromy.

V niektorých domoch distribúcia týchto novín funguje nasledovne: kuriér uloží celý balík na určené miesto a z neho si obyvatelia vchodu zoberú, čo chcú. Zbytok sa zoberie a celý vhodí do kontajnera na papier. Noviny sa tak rozmočené nepovaľujú pri schránkach.

Zoberme si ešte firmy, kde zamestnanci triedia odpad. Máte snáď pocit, že upratovačka sa ťahá so 4 veľkými sáčkami každé druhé ráno? S jedným je menšia oštara, nie?

Bezuzdná spotreba papiera nikoho netrápi. Je to v mene businessu. A každý si môže svoje peniaze míňať na čo chce. Hlavné je, aby si ľudia v domácnostiach urobili uličky z kýblov na jednotlivé druhy odpadu. A potom zašli do obchodu a spotrebný tovar vyrobený z recyklovaných surovín kúpili za plnú cenu. Nikto nemôže počítať s tým, že za uvedených podmienok budem triediť odpad a ešte si za to zaplatím. To teda pardón. Zdá sa mi, že zodpovedné hlavy s právom rozhodovania slúžia len na nosenie čiapok a nie, aby pohli ich obsahom! Na žiadnej prírode im nezáleží. Je to len populizmus.
---

2011-11-19

Orion vs. Teva

Orion-TevaKupoval som si lieky na predpis. Carvedilol. Kedže na predpise nebol uvedený výrobca, magistra mi dala verziu podľa svojho uváženia. Zvolila firmu TEVA. Ale pretože ja som šikovný zákazník, opýtal som sa jej, či nemá tento medikament aj od výrobcu ORION. Mala.

Nie je Carvedilol ako Carvedilol
Položil som jej teda ešte jednu zvedavú otázku: "Aký je rozdiel v cene?" Teva sa doplácala 0,13 EUR/30 tabliet, Orion sa nedoplácal vôbec. Ďalší vývoj nákupu už pre účely tohto príspevku nie je zaujímavý. Čo ma ale zaráža je to, že obidvaja výrobcovia dodávajú liek s úplne zhodným zložením. Akurát ten od Tevy je menší a zle sa porcuje. Je teda namieste dozvedieť sa prečo sa dopláca rozdielne. Nechápem, prečo sa musí pacient orientovať vo svete výrobcov liekov. Lekári na recepty tieto informácie písať nemusia a pacient pekne cáluje z vlastného!

Hra bez pravidiel
Vždy som si naivne myslel, že štát stanovuje výšku doplatku podľa účinnosti lieku, nie podľa toho kto ho vyrobil. Natíska sa mi myšlienka, čo tým ministerstvo sleduje? Chce snáď posilniť pozíciu vybraných farmaceutických firiem na trhu z pozície moci? Čím sú tieto firmy zaujímavé pre štát? Podobná situácia vládne aj na českom trhu. Tam sa ale doplácajú tieto preparáty od oboch výrobcov a, verte mi,  sú to pekné pálky. Vo svete politiky sa deje všeličo. Čistá hra tu však má asi len čestné miesto. Bez možnosti zapojiť sa.
---

2011-09-13

Hľadanie pokladov - trestný čin

Sfinga Keď som dnes ráno otvoril noviny, sánka mi zľahka klesla. Na hľadačov pokladov je na Slovensku ušitý zákon, že nesmú hľadať. Keď budú pristihnutí, dostanú trest tvrdší než za vraždu - až 10 rokov.

Zákonné postihnutie sa týka hlavne majiteľov detektora kovov. Pretože ale žijem v Česku, bežím si jeden kúpiť. Na Slovensku by sa táto transakcia už rovnala kúpe drog. Alebo bude naňho treba obdobu zbrojného pasu? V tejto súvislosti ma napadá, či budú postihovaní aj majitelia lopatiek, lopát a štetcov? Videl som používať tento vercajch vo filme o vykrádačoch hrobiek.

Odkaz minulosti
Nová právna úprava je zameraná na nelegálnu archeológiu. Pokiaľ sa do nej pustia už spomínaní vykrádači, kultúrne dedičstvo utrpí. Pochybujem ale, že je ich toľko, aby sa kvôli nim prijímala nová právna norma. Ako k tomu prídu napríklad tí, čo sa snažia históriu zachrániť pre budúce generácie? Títo sú prví, ktorí sa zľaknú, lebo im zákon vezme motiváciu k ich lokálpatriotizmu.

Keď štátu toľko záleží na odkaze minulosti, možno by stačilo zdvihnúť odmenu za nájdenie pokladu a jej rýchle vyplatenie. Zachránilo by sa tým podstatne viac, než postaviť dobrodružného ducha ľudí mimo zákon. Od nálezcu by som skôr vyžadoval, aby doložil presnú geografickú polohu nálezu a jeho kompletnú fotodokumentáciu. Pokiaľ by sa jednalo o archeologicky významný objav, nálezcovi by automaticky prináležala finančná odmena úmerná významu objavu a zaevidovanie jeho mena k nálezu. Vtedy by sa dalo hovoriť o podpore štátu pri objavovaní zanikajúceho kultúrneho dedičstva. Robiť bu-bu-bu z pozície moci, ktorá tu už za pár rokov nemusí byť, je však podstatne jednoduchšie, než sa chytiť rozumu. Archeológom by sa naviac otvoril podstatne väčší objaviteľský záber. Jeho kladné dôsledky si domyslí každý sám.

Stratégia a taktika - neznáme výrazy
Sú krajiny, ktoré v minulosti niečo podobné skúsili a očakávaný efekt sa nedostavil. Preto sa s hľadačmi pokúsili výjsť podobrom. Znelegálnenie amatérskej archeológie nemusí zákonite viesť k tomu, že všetci hľadači pustia do gatí a svoje hobby zavesia na klinec. Môže sa stať, že sa už aj tak uzavreté komunity úplne uzamknú a nastane drancovanie nálezísk organizovanými komunitami. Realizácia nálezov potom prejde úplne na čierny trh. Takto ich mal štát aspoň trochu pod kontrolou. Po prijatí nového zákona sa z jeho dohľadu možno vytratia úplne. Odhaľovanie nelegálnych archeológov potom prinesie akurát tak zvýšený tlak na štátnu pokladnicu. Je evidentné, že zákonodarca si nezobral ani zamak príklad z vojensko-politickej histórie stratégie a taktiky: prečo vyhostiť tajných agentov, o ktorých vieme a ktorých kontrolujeme? Cudzie rozviedky nám sem pošlú nových, ktorých budeme musieť odhaliť. Za ten čas môžu napáchať nevyčíslitelné škody.
---

2011-07-16

Zamrznutý mobil

ICE ICE je anglický výraz pre "ľad". A nielen to. Rok 2005 dal vzniknúť programu pre záchranu obetí nehôd a zrýchleniu informovanosti ich príbuzných. Projekt má názov IN CASE OF EMERGENCY. Voľný preklad by mohol byť: v prípade núdze, mimoriadnej udalosti, naliehavosti.

Mnohými zatracovaný sa program dostáva do povedomia verejnosti len veľmi ťažko. Má slúžiť na prvý kontakt personálu záchrannej služby, nemocníc a polície s osobami, ktoré môžu poskytnúť dôležité informácie o obeti, či pacientovi. Podmienkou je, že osoba, ktorá takto chce dať vedieť svojim blízkym alebo dôveryhodným osobám o sebe, si kontakt zapíše do svojho mobilného telefónu.

Kto chce psa biť, palicu si nájde
Tento program sa však potýka viac s odmietaním, než akceptáciou. Dokonca nedávno v jednej komerčnej televízii išla relácia, ktorá celý zámer v našich zemepisných šírkach zbagatelizovala. Hlavné názory proti:
  • záchranná služba nemá čas volať označeným osobám
  • nemocnica a polícia má iné prostriedky na kontakt s príbuznými - záznamy v zdravotnej karte
  • personál nemocnice nemôže použiť mobil pacienta bez jeho súhlasu
  • primárny kontakt cez telefón je v takýchto prípadoch neetický
Našlo by sa ich určite viac. S uvedenými dôvodmi sa dá sčasti súhlasiť. Záchranári sa starajú hlavne o zabezpečenie vitálnych funkcií pacienta. Potom ho predávajú do starostlivosti nemocnice a prípadne polície. Tieto dve inštitúcie sa potom - v tých horších prípadoch - stávajú detektívmi, koho informovať o momentálnom pobyte pacienta. Dôsledky takejto straty času si môže každý vymodelovať sám.

Vyvstáva tu aj problém, že pacient nemusí chcieť o sebe podávať informácie osobám, ktoré na to majú právny nárok. Napr. manželia v rozvodovom konaní, deti, s ktorými sa pacient nestýka roky, rodina stovky kilometrov vzdialená a pod. Načo by tým osobám takáto informácia bola, keď o ňu nemajú záujem alebo ju nemôžu účinne spracovať? Svojich blízkych chce mať pacient pri sebe čo najskôr. Je to vhodné aj z psychologického hľadiska procesu uzdravovania.

V nejednom neúspešnom prípade pátrania po blízkych osobách sa potom personál nemocnice musí aj tak informovať u pacienta koho majú volať. Čo ak ten pacient nie je schopný, vzhľadom na svoj zdravotný stav, dať odpoveď?

Neúspech tohto programu by som videl asi v tom, že je ponúkaný hlavne záchranným, zdravotníckym a policajným zložkám. Tie sú skôr konzervatívne, čo nie je na škodu veci. Využiť ho však môže ktokoľvek, kto sa dostane k mobilu osoby v núdzi - priatelia, známi, kolegovia. Denne posielame dôveryhodným osobám prostredníctvom sociálnych sietí (máme ich zaradených v priečinku "Priatelia", "Rodina" atď) tony zbytočných informácií. Tak prečo ich niekedy neinformovať aj o závažných veciach?

Je tu však jeden technický problém, ktorý hovorí proti. Mnohí majitelia majú telefón zamknutý pod heslom a do adresára sa nedá dostať. Boli oslovení výrobcovia mobilných zariadení, aby tento problém odstránili. Prvý sa úlohy zhostil výrobca operačného systému Android od verzie 2.3 Gingerbread. Pracuje s ním napr. Samsung Nexus S. Systém umožňuje nastaviť dostupnosť kontaktov označených skratkou ICE aj v prípade displeja uzamknutého heslom.

Ako na to?
Ľuďom sa väčšinou do noviniek príliš nechce, pokiaľ si vyžadujú veľké zmeny do ich zabehnutého systému alebo učenie sa nových vecí. V tomto prípade sa však jedná o nepatrný zásah do adresára. Zvládne ho každý mobilný telefón a aj ten najväčší technický antitalent. Stačí si pred meno blízkej osoby v adresári dopísať tri písmená: ICE. Finálny záznam v adresári potom vyzerá napríklad takto:

ICE mama
ICE Peter

Takto je možné označiť aj viac osôb. A keď sa rozhodnete, že označeným osobám už dôveru nedávate, tri písmenká od ich mena vymažete a všetko je ako predtým. Prípadne ich pripíšete k niekomu inému. Jednoduché, že? Nikdy neviete kedy sa vám takáto maličkosť môže zísť.
---

2011-05-14

Česko Slovenská Prúserstar 2

CSS 2011 Teším sa na každý diel Česko Slovenskej Superstar. Nie preto, že by som túto show tak prežíval a kolaboval pri nej. Nemám už na to vek. Pravdou je, že ju nemám rád a obťažuje ma. Výkony účinkujúcich do tohto hodnotenia nepatria. Keď počujem jej zvučku, naskakujú mi na koži vyrážky. Teším sa, lebo každým odvysielaným dielom sa blíži ku koncu.

Dobre zaplatený primitivizmus
Čo ti j*be?
Čo ti j*be, čo ti j*be
Na gebulu ci to j*be
...

RytmusÚvodné slová Rytmusovej pesničky dávajú tušiť jednoduchosť textu, jeho autora i interpreta. Proti "vytríbenému" vkusu tohto vraj úspešného slovenského rappera sa nedá nič namietať. Horšie to už je s morálnym dopadom na mládež, ktorá ho počúva, a podľa transparentov v hľadisku, kde sa objavili úryvky z jeho idiotskej piesne, aj miluje. Nuž, rap je asi taký - byť primitívny za každú cenu. Popularita sa určite dostaví. Ide hlavne o to, aby  "umelec" nezapadol prachom. Stačí, keď zapadne prachmi. Potom sa arogancia, vulgarita a neskutočné sebavedomie povýšia na kladné povahové rysy, ktoré je hodno obdivovať a nasledovať.

Aby bol však výkon tohto recitátora textov vyvážený, musím ho pochváliť za inú pieseň, nemenej populárnu. Spieva o zlatokopkách. Slová drsné, avšak brutálne pravdivé. Mám však pocit, že text by sa dal napísať aj menej vulgárne a dopad na poslucháčov by bol rovnako silný. Na to ale treba mať vlohy.

Mrzí ma, že FremantleMedia nemá dostatok nápadov koho si zvoliť do vedúcich pozícií tak populárnej show, akou Česko Slovenská Superstar je. Vždy som mal dojem, že je určená pre slušných ľudí. Aj s takými sa dá robiť business. Ale asi nie až taký, keď sa v ňom nemôže prelievať bahno a špina. Ľudia si to žiadajú a podvedome tak padajú na rovnakú úroveň akú majú protagonisti. Nemôžem si pomôcť, ale táto show sa mi nepáči hlavne kvôli obsadeniu poroty, čo som vyjadril v tomto blogu už v roku 2009.

Niet sa potom čo diviť, keď "spevák" typu Michal Šeps sa drží vďaka SMS hlasovaniu divákov v súťaži tak dlho. Pravidlá ho stále nútia spievať pesničky, ktoré mu nesedia. Jemu je asi najlepšie, keď si pobrumkáva to svoje reggae na krásnom zelenom trávniku.
--
Paľo Habera, Gábina Osvaldová, Helena Zeťová, Rytmus, Leoš Mareš, Tina, Gabriela Gunčíková, Alžběta Kolečkářová, Martin Harich, Lukáš Adamec

2011-04-08

Čiernym pasažierom proti svojej vôli

zakaz "Keď bude auto hotové, zavolám vás," zaznelo z úst preberacieho technika. S úsmevom na tvári sme sa rozlúčili. STK je na samom okraji Bratislavy a tak som si pripravil itinerár ako sa dostanem späť do mesta autobusom.

Nič zvláštne. Na internete to zvládne aj malé dieťa. Ale predsa som mal dobrý pocit. Lenže Murphyho zákon ma dostal aj teraz. Čo sa môže pokaziť, to sa aj pokazí. Nepomyslel som na dosť dôležitú vec - cestovný lístok. Vyšiel som von zo servisu a vtedy sa mi rozsvietilo. Na okolí nikde žiadny automat. Mal som to asi kilometrík ku Krematóriu, kde som počítal, že nejaký automat bude.

Bez lístka
Nebol. Len dve kamenárske služby. Tie som ale v tomto momente nepotreboval. Počkal som si na šoféra najbližšieho autobusu, aby som sa dozvedel, že uňho si lístok nekúpim. Keďže nebývam v Bratislave a ani na Slovensku, dúfal som, že takáto služba, hoci s miernym príplatkom, bude aj tu. Odporučil mi siahnuť do vrecka a zaplatiť si cestovnú tarifu mobilom. To napadlo už aj mňa, lenže nemám mobil registrovaný u slovenského operátora. Neriskoval som zbytočný poplatok. Pobral som sa so zveseným nosom preč s tým, že si lístok vyžobrem od nejakého čakajúceho na ďalšej zastávke alebo sa stavím oproti v obchodnom dome. Ani jedna z možností nevyšla. Zostala tá najposlenejšia - šliapať k najbližšej trafike.

Tá bola necelé 2 kilometre odo mňa. V Lamači. Mal som šťastie - predavačka nebola na obede, ani na záchode. S neveľkým nadšením predala pocestnému dva lístky na MHD a pridala dobrú radu, že hodinový je priestupný a 10-minútový nie.

Ignorant DPB
Z dnešnej akcie "Turista v rodnom meste" som si odniesol pár nepríjemných zážitkov. Dopravný podnik Bratislava má úplne v paži potreby mimoslovenských turistov. Nerád im vychádza v ústrety, zato rád trestá. Alebo už zrušil revízorov?

Mať možnosť platiť mobilom cestovné lístky, parkovanie a pod. je síce pekné a moderné, ale nie príliš užitočné pre tých, čo sa tu nevyskytujú pravidelne. Ponuka na predaj lístkov MHD priamo vo vozidle u šoféra je praktickejšia. Možno sa jedná o "primitívny" spôsob v dnešnej digitálnej dobe, o to však ľudskejší. Vôbec nechápem, keby som nebol tak dobre mobilný, ako som, ako by som sa dopravil do mesta. Jedine podstúpiť nechutné riziko odchytu revízorom vo vozidle. Dosť pochybujem, že by mal pochopenie pre moje uvedené argumenty.

Druhá vec ma zarmútila rovnako. Mesto nepamätá na peší presun. Chýbajú chodníky. Krematórium a prvú civilizáciu v Lamači delia takmer 2 kilometre. Z toho len pár sto metrov sú chodníky. Zbytok som sa presúval po ceste, kde je aspoň aká-taká krajnica. Vôbec nebolo príjemné, keď mi účes rozvlnil prievan z kamióna s osemdesiatkou na tachometri. Aspoň že bolo slnečno a dobre vidieť.
---

2011-02-12

Kúzelník v Bille

billa Občas nakupujem v Bille. Pretože je príliš drahá a snaží sa mi vnucovať svoju predstavu o sortimente, kupujem len základné potraviny. Na raňajky, či večeru. Nakrájaná saláma v rozku a s paprikou je výborná. Majú ju tam pod sklom pekne nakomínkovanú ako na vojne. Nedávno som neodolal a kúpil Paprikáš. Vyzeral pekný, čerstvý a možno aj trochu štipľavý. Doma som sa do salámy pustil. Ale po chvíli ma akosi chuť prešla. Sem-tam šmakovala nejako staro až stuchnuto. Dokonca ani náš pes ju nechcel! A že si Elina medzi salámami príliš nevyberá.

Čáry-máry fuk...
Po čase mi túto udalosť vyfúkalo z hlavy a kúpil som Vysočinu. Pri jej naberaní z tácky som pozeral predavačke na prsty. Mala ich hygienicky oblečené v igelitovej rukavici a nič podozrivé som nepostrehol. Z obchodu som odchádzal ako spokojný majiteľ salámy, ktorú mám rád. Po rozbalení som zažil podobnú skúsenosť. Medzi čerstvými kolieskami na mňa pozerala hromada oschnutých. Tak, ako v predchádzajúcom prípade.

...odhalený je podfuk!
V zabalenom štose salámových koliesok sa striedala množina čerstvých s množinou oschnutých. Napadá ma, že riešenie tejto hádanky je asi také, že predavačky po nakrájaní na stroji zoberú hrsť čerstvej salámy a pridajú do nej hrsť starej, čo nepredali včera, predvčerom. Sklepnú do úhľadnej ruličky a je hotovo. Pri nakladaní salámy na váhu nemá zákazník šancu toto postrehnúť. Za takúto fintu by sa nemusel hanbiť ani kúzelník Alexander. Dokonalá ilúzia čerstvého tovaru! Myslím, že je čas si rýpnuť do predavačky pri najbližšej príležitosti.
--
BILLA, spol. s r.o., Sedláčkova 2557/4, 628 00 Brno-Líšeň

2011-02-10

Dve češtiny

dialog
Nedávno som si všimol jednu záhadu českého jazyka. On sám ani za to tak nemôže. Skôr cudzinci, čo ho používajú. Jedni rozumejú, iní nerozumejú a tí ďalší sa robia, že nerozumejú.


Prvý prípad
Novinár uháňa k prípadu. Keď dorazí na miesto činu, vidí porozbíjané sklo. Pár ľudkov sa motá okolo. Jedni si zakrývajú tvár a tí, čo sa zabudli zdekovať sa tam ukazujú celej verejnosti. Novinár ide za poškodeným a kladie mu otázky úradnou rečou.

Druhý prípad
Novinár uháňa k prípadu. Keď dorazí na miesto činu, vidí porozbíjané sklo. Pár ľudkov sa motá okolo. Jedni si zakrývajú tvár a tí, čo sa zabudli zdekovať sa tam ukazujú celej verejnosti. Novinár ide za poškodeným a kladie mu otázky úradnou rečou.

Hádanka a rozuzlenie
Prípady sú na prvý pohľad rovnaké. Na druhý tiež. Dokonca aj poškodený je ten istý. V čom je teda rozdiel?

V prvom prípade poškodený nerozumie otázkam novinára vrtí hlavou zo strany na stranu a dookola opakuje jednu naučenú vetu: "Nerozumim šeski". Druhý prípad má však iné pokračovanie. Poškodený otázkam rozumie dobre a lámanou češtinou vylíči ako došlo k prepadnutiu jeho obchodu, ako dostal do nosa a ako lúpežník ušiel na staršom aute tamtým smerom.

Dve češtiny
Tak sa mi zdá, že v Čechách sú asi dva úradné jazyky: čeština a čeština. Jednému cudzinci rozumejú a tomu druhému nie. Prečo asi? Keď tu legálne podnikajú, prichádzajú do styku s verejnosťou a dokonca zamestnávajú miestnych občanov, musia aspoň trochu ovládať úradný jazyk. Mnohí z nich majú oprávnenie na vedenie motorových vozidiel. Pochybujem, že finančný úrad, dopravný išpektorát a  hromada ďalších inštitúcií by akceptovala ich "Nerozumim šeski". Alebo je to úplne inak?
---