Po čase mi túto udalosť vyfúkalo z hlavy a kúpil som Vysočinu. Pri jej naberaní z tácky som pozeral predavačke na prsty. Mala ich hygienicky oblečené v igelitovej rukavici a nič podozrivé som nepostrehol. Z obchodu som odchádzal ako spokojný majiteľ salámy, ktorú mám rád. Po rozbalení som zažil podobnú skúsenosť. Medzi čerstvými kolieskami na mňa pozerala hromada oschnutých. Tak, ako v predchádzajúcom prípade.
V zabalenom štose salámových koliesok sa striedala množina čerstvých s množinou oschnutých. Napadá ma, že riešenie tejto hádanky je asi také, že predavačky po nakrájaní na stroji zoberú hrsť čerstvej salámy a pridajú do nej hrsť starej, čo nepredali včera, predvčerom. Sklepnú do úhľadnej ruličky a je hotovo. Pri nakladaní salámy na váhu nemá zákazník šancu toto postrehnúť. Za takúto fintu by sa nemusel hanbiť ani kúzelník Alexander. Dokonalá ilúzia čerstvého tovaru! Myslím, že je čas si rýpnuť do predavačky pri najbližšej príležitosti.
--
