Začali prípravy na rozlúčku so zosnulým. Všetko muselo byť náležite veľkolepé a okázalé. Podobné pochovávaniu faraónov v starom Egypte. Mumifikácia a vystavenie v mauzóleu, či spopolnenie boli podriadené zvyklostiam v krajine, resp. prianiu zosnulého.
Pripravovala sa glorifikácia nesmrtelnosti toho človeka. V každom prípade to musí byť socha. Tá ale stačiť nebude. Pomenujeme po ňom niečo veľké. Letisko by mohlo byť dostatočne významným objektom. Uvidíme. Možno skúsime aj nejaké ulice, námestia, štvrte miest, fabriky, priehrady... Je to tak jednoduché - zrušíme starý názov a zaktualizujeme ho v súlade so súčasným sentimentom. Svätostánok myšlienok národa - knižnica - pribudne tiež. A záplava knižných titulov na trhu nám pekne učeše idey. Najprv ale celú krajinu zahalíme na pár dní do čierneho súkna.
Na pohrebe sa nazbierali tony kvetov. Pustíme ich po rieke, nech všetci vidia, ako sme si ho vážili. Taká záplava kvetov bude viditeľná aj na satelitných snímkoch. Komusi ale hlava vychladla a namietal, že sa tým upchajú hrádze vodných elektrární. Dobrá myšlienka! Vypravíme celú loď, ktorú zasypeme tými kvetmi až po okraj.
"Hm-hm, čo ďalej?" šúcha si bradu kreativista. Objavili sa ďalšie tony. Tony vosku zo sviečok trúchliacich. Urobíme z nich podobizeň a umiestnime do stánku kultúry! Má ešte niekto nápad na oslavu činov tohto významného človeka? Áno! Vydáme novú bankovku s mnohými nulami a na nej bude on. Výborne! Kašlime na to, že vydanie takej onulovanej bankovky nevrhá najlepšie svetlo na ekonomické zdravie krajiny.
Smútil každý, kto mal oči. Všetky boli zaliate slzami. Kto nesmúti, smúti proti nám! A ten nie je pre masovokomunikačné prostriedky žiadaný. Činy politika vhodné pre súčasnú scénu boli vyzdvihované a predkladané ako jediné, čo v živote urobil. O tých druhých, zapadnutých archívnym prachom, sa mlčalo a nikto ich verejne nespomenul. Bol polobohom pre verejnosť, pre ktorú sa išiel rozkrájať a na seba a svoje súkromie určite nemyslel. Priniesol svetlo a lásku do našich sŕdc, otvoril nám oči. Ach, aké úžasné!
Niekomu sa zdajú tieto riadky, akoby ich už kedysi zažil, možno len toť nedávno, možno kedysi; niekto to zvedie na totalitu a niekto si podľa toho bude pochvaľovať demokraciu. Veru hej, hranica medzi totalitou a demokraciou je tenká. Niekedy ju ani nevidno. Ako v televíznom seriáli Fact Or Fiction, kde mal divák hádať, či sa dej práve odvysielaného dielu naozaj stal alebo je všetko vymyslené. Alebo ako medzi láskou a nenávisťou, či pravdou a klamstvom. Winston Churchill raz povedal: "Demokracia je najhoršia forma vládnutia okrem tých, ktoré už boli vyskúšané". A mal pravdu. Aj demokracia môže mať ten nesprávny odtieň.
Mám dojem, že človeka, ktorého mal národ rád, by si mal uctiť tým, že mu po smrti dopraje nájsť pokoj. Má predsa zostať v našom srdci a nie si ho nútene pripomínať na každom kroku. História nás učí, že hmotné veci sú pominuteľné. Hlavne pri zmene spoločenského myslenia.
---
