Zamrznutý mobil

ICE je anglický výraz pre "ľad". A nielen to. Rok 2005 dal vzniknúť programu pre záchranu obetí nehôd a zrýchleniu informovanosti ich príbuzných. Projekt má názov IN CASE OF EMERGENCY. Voľný preklad by mohol byť: v prípade núdze, mimoriadnej udalosti, naliehavosti.

Mnohými zatracovaný sa program dostáva do povedomia verejnosti len veľmi ťažko. Má slúžiť na prvý kontakt personálu záchrannej služby, nemocníc a polície s osobami, ktoré môžu poskytnúť dôležité informácie o obeti, či pacientovi. Podmienkou je, že osoba, ktorá takto chce dať vedieť svojim blízkym alebo dôveryhodným osobám o sebe, si kontakt zapíše do svojho mobilného telefónu.

Kto chce psa biť, palicu si nájde
Tento program sa však potýka viac s odmietaním, než akceptáciou. Dokonca nedávno v jednej komerčnej televízii išla relácia, ktorá celý zámer v našich zemepisných šírkach zbagatelizovala. Hlavné názory proti:

• záchranná služba nemá čas volať označeným osobám
• nemocnica a polícia má iné prostriedky na kontakt s príbuznými - záznamy v zdravotnej karte
• personál nemocnice nemôže použiť mobil pacienta bez jeho súhlasu
• primárny kontakt cez telefón je v takýchto prípadoch neetický

Našlo by sa ich určite viac. S uvedenými dôvodmi sa dá sčasti súhlasiť. Záchranári sa starajú hlavne o zabezpečenie vitálnych funkcií pacienta. Potom ho predávajú do starostlivosti nemocnice a prípadne polície. Tieto dve inštitúcie sa potom - v tých horších prípadoch - stávajú detektívmi, koho informovať o momentálnom pobyte pacienta. Dôsledky takejto straty času si môže každý vymodelovať sám.

Vyvstáva tu aj problém, že pacient nemusí chcieť o sebe podávať informácie osobám, ktoré na to majú právny nárok. Napr. manželia v rozvodovom konaní, deti, s ktorými sa pacient nestýka roky, rodina stovky kilometrov vzdialená a pod. Načo by tým osobám takáto informácia bola, keď o ňu nemajú záujem alebo ju nemôžu účinne spracovať? Svojich blízkych chce mať pacient pri sebe čo najskôr. Je to vhodné aj z psychologického hľadiska procesu uzdravovania.

V nejednom neúspešnom prípade pátrania po blízkych osobách sa potom personál nemocnice musí aj tak informovať u pacienta koho majú volať. Čo ak ten pacient nie je schopný, vzhľadom na svoj zdravotný stav, dať odpoveď?

Neúspech tohto programu by som videl asi v tom, že je ponúkaný hlavne záchranným, zdravotníckym a policajným zložkám. Tie sú skôr konzervatívne, čo nie je na škodu veci. Využiť ho však môže ktokoľvek, kto sa dostane k mobilu osoby v núdzi - priatelia, známi, kolegovia. Denne posielame dôveryhodným osobám prostredníctvom sociálnych sietí (máme ich zaradených v priečinku "Priatelia", "Rodina" atď) tony zbytočných informácií. Tak prečo ich niekedy neinformovať aj o závažných veciach?

Je tu však jeden technický problém, ktorý hovorí proti. Mnohí majitelia majú telefón zamknutý pod heslom a do adresára sa nedá dostať. Boli oslovení výrobcovia mobilných zariadení, aby tento problém odstránili. Prvý sa úlohy zhostil výrobca operačného systému Android od verzie 2.3 Gingerbread. Pracuje s ním napr. Samsung Nexus S. Systém umožňuje nastaviť dostupnosť kontaktov označených skratkou ICE aj v prípade displeja uzamknutého heslom.

Ako na to?
Ľuďom sa väčšinou do noviniek príliš nechce, pokiaľ si vyžadujú veľké zmeny do ich zabehnutého systému alebo učenie sa nových vecí. V tomto prípade sa však jedná o nepatrný zásah do adresára. Zvládne ho každý mobilný telefón a aj ten najväčší technický antitalent. Stačí si pred meno blízkej osoby v adresári dopísať tri písmená: ICE. Finálny záznam v adresári potom vyzerá napríklad takto:

ICE mama
ICE Peter

Takto je možné označiť aj viac osôb. A keď sa rozhodnete, že označeným osobám už dôveru nedávate, tri písmenká od ich mena vymažete a všetko je ako predtým. Prípadne ich pripíšete k niekomu inému. Jednoduché, že? Nikdy neviete kedy sa vám takáto maličkosť môže zísť.
---

Česko Slovenská Prúserstar 2

Teším sa na každý diel Česko Slovenskej Superstar. Nie preto, že by som túto show tak prežíval a kolaboval pri nej. Nemám už na to vek. Pravdou je, že ju nemám rád a obťažuje ma. Výkony účinkujúcich do tohto hodnotenia nepatria. Keď počujem jej zvučku, naskakujú mi na koži vyrážky. Teším sa, lebo každým odvysielaným dielom sa blíži ku koncu.

Dobre zaplatený primitivizmus
Čo ti j*be?
Čo ti j*be, čo ti j*be
Na gebulu ci to j*be...

Úvodné slová Rytmusovej pesničky dávajú tušiť jednoduchosť textu, jeho autora i interpreta. Proti "vytríbenému" vkusu tohto vraj úspešného slovenského rappera sa nedá nič namietať. Horšie to už je s morálnym dopadom na mládež, ktorá ho počúva, a podľa transparentov v hľadisku, kde sa objavili úryvky z jeho idiotskej piesne, aj miluje. Nuž, rap je asi taký - byť primitívny za každú cenu. Popularita sa určite dostaví. Ide hlavne o to, aby  "umelec" nezapadol prachom. Stačí, keď zapadne prachmi. Potom sa arogancia, vulgarita a neskutočné sebavedomie povýšia na kladné povahové rysy, ktoré je hodno obdivovať a nasledovať.

Aby bol však výkon tohto recitátora textov vyvážený, musím ho pochváliť za inú pieseň, nemenej populárnu. Spieva o zlatokopkách. Slová drsné, avšak brutálne pravdivé. Mám však pocit, že text by sa dal napísať aj menej vulgárne a dopad na poslucháčov by bol rovnako silný. Na to ale treba mať vlohy.

Mrzí ma, že FremantleMedia nemá dostatok nápadov koho si zvoliť do vedúcich pozícií tak populárnej show, akou Česko Slovenská Superstar je. Vždy som mal dojem, že je určená pre slušných ľudí. Aj s takými sa dá robiť business. Ale asi nie až taký, keď sa v ňom nemôže prelievať bahno a špina. Ľudia si to žiadajú a podvedome tak padajú na rovnakú úroveň akú majú protagonisti. Nemôžem si pomôcť, ale táto show sa mi nepáči hlavne kvôli obsadeniu poroty, čo som vyjadril v tomto blogu už v roku 2009.

Niet sa potom čo diviť, keď "spevák" typu Michal Šeps sa drží vďaka SMS hlasovaniu divákov v súťaži tak dlho. Pravidlá ho stále nútia spievať pesničky, ktoré mu nesedia. Jemu je asi najlepšie, keď si pobrumkáva to svoje reggae na krásnom zelenom trávniku.
--
Paľo Habera, Gábina Osvaldová, Helena Zeťová, Rytmus, Leoš Mareš, Tina, Gabriela Gunčíková, Alžběta Kolečkářová, Martin Harich, Lukáš Adamec

Čiernym pasažierom proti svojej vôli

"Keď bude auto hotové, zavolám vás," zaznelo z úst preberacieho technika. S úsmevom na tvári sme sa rozlúčili. STK je na samom okraji Bratislavy a tak som si pripravil itinerár ako sa dostanem späť do mesta autobusom.

Nič zvláštne. Na internete to zvládne aj malé dieťa. Ale predsa som mal dobrý pocit. Lenže Murphyho zákon ma dostal aj teraz. Čo sa môže pokaziť, to sa aj pokazí. Nepomyslel som na dosť dôležitú vec - cestovný lístok. Vyšiel som von zo servisu a vtedy sa mi rozsvietilo. Na okolí nikde žiadny automat. Mal som to asi kilometrík ku Krematóriu, kde som počítal, že nejaký automat bude.

Bez lístka
Nebol. Len dve kamenárske služby. Tie som ale v tomto momente nepotreboval. Počkal som si na šoféra najbližšieho autobusu, aby som sa dozvedel, že uňho si lístok nekúpim. Keďže nebývam v Bratislave a ani na Slovensku, dúfal som, že takáto služba, hoci s miernym príplatkom, bude aj tu. Odporučil mi siahnuť do vrecka a zaplatiť si cestovnú tarifu mobilom. To napadlo už aj mňa, lenže nemám mobil registrovaný u slovenského operátora. Neriskoval som zbytočný poplatok. Pobral som sa so zveseným nosom preč s tým, že si lístok vyžobrem od nejakého čakajúceho na ďalšej zastávke alebo sa stavím oproti v obchodnom dome. Ani jedna z možností nevyšla. Zostala tá najposlenejšia - šliapať k najbližšej trafike.

Tá bola necelé 2 kilometre odo mňa. V Lamači. Mal som šťastie - predavačka nebola na obede, ani na záchode. S neveľkým nadšením predala pocestnému dva lístky na MHD a pridala dobrú radu, že hodinový je priestupný a 10-minútový nie.

Ignorant DPB
Z dnešnej akcie "Turista v rodnom meste" som si odniesol pár nepríjemných zážitkov. Dopravný podnik Bratislava má úplne v paži potreby mimoslovenských turistov. Nerád im vychádza v ústrety, zato rád trestá. Alebo už zrušil revízorov?

Mať možnosť platiť mobilom cestovné lístky, parkovanie a pod. je síce pekné a moderné, ale nie príliš užitočné pre tých, čo sa tu nevyskytujú pravidelne. Ponuka na predaj lístkov MHD priamo vo vozidle u šoféra je praktickejšia. Možno sa jedná o "primitívny" spôsob v dnešnej digitálnej dobe, o to však ľudskejší. Vôbec nechápem, keby som nebol tak dobre mobilný, ako som, ako by som sa dopravil do mesta. Jedine podstúpiť nechutné riziko odchytu revízorom vo vozidle. Dosť pochybujem, že by mal pochopenie pre moje uvedené argumenty.

Druhá vec ma zarmútila rovnako. Mesto nepamätá na peší presun. Chýbajú chodníky. Krematórium a prvú civilizáciu v Lamači delia takmer 2 kilometre. Z toho len pár sto metrov sú chodníky. Zbytok som sa presúval po ceste, kde je aspoň aká-taká krajnica. Vôbec nebolo príjemné, keď mi účes rozvlnil prievan z kamióna s osemdesiatkou na tachometri. Aspoň že bolo slnečno a dobre vidieť.
---

Kúzelník v Bille

Občas nakupujem v Bille. Pretože je príliš drahá a snaží sa mi vnucovať svoju predstavu o sortimente, kupujem len základné potraviny. Na raňajky, či večeru. Nakrájaná saláma v rozku a s paprikou je výborná. Majú ju tam pod sklom pekne nakomínkovanú ako na vojne. Nedávno som neodolal a kúpil Paprikáš. Vyzeral pekný, čerstvý a možno aj trochu štipľavý. Doma som sa do salámy pustil. Ale po chvíli ma akosi chuť prešla. Sem-tam šmakovala nejako staro až stuchnuto. Dokonca ani náš pes ju nechcel! A že si Elina medzi salámami príliš nevyberá.

Čáry-máry fuk...
Po čase mi túto udalosť vyfúkalo z hlavy a kúpil som Vysočinu. Pri jej naberaní z tácky som pozeral predavačke na prsty. Mala ich hygienicky oblečené v igelitovej rukavici a nič podozrivé som nepostrehol. Z obchodu som odchádzal ako spokojný majiteľ salámy, ktorú mám rád. Po rozbalení som zažil podobnú skúsenosť. Medzi čerstvými kolieskami na mňa pozerala hromada oschnutých. Tak, ako v predchádzajúcom prípade.

...odhalený je podfuk!
V zabalenom štose salámových koliesok sa striedala množina čerstvých s množinou oschnutých. Napadá ma, že riešenie tejto hádanky je asi také, že predavačky po nakrájaní na stroji zoberú hrsť čerstvej salámy a pridajú do nej hrsť starej, čo nepredali včera, predvčerom. Sklepnú do úhľadnej ruličky a je hotovo. Pri nakladaní salámy na váhu nemá zákazník šancu toto postrehnúť. Za takúto fintu by sa nemusel hanbiť ani kúzelník Alexander. Dokonalá ilúzia čerstvého tovaru! Myslím, že je čas si rýpnuť do predavačky pri najbližšej príležitosti.
--
BILLA, spol. s r.o., Sedláčkova 2557/4, 628 00 Brno-Líšeň

Dve češtiny

Nedávno som si všimol jednu záhadu českého jazyka. On sám ani za to tak nemôže. Skôr cudzinci, čo ho používajú. Jedni rozumejú, iní nerozumejú a tí ďalší sa robia, že nerozumejú.


Prvý prípad
Novinár uháňa k prípadu. Keď dorazí na miesto činu, vidí porozbíjané sklo. Pár ľudkov sa motá okolo. Jedni si zakrývajú tvár a tí, čo sa zabudli zdekovať sa tam ukazujú celej verejnosti. Novinár ide za poškodeným a kladie mu otázky úradnou rečou.

Druhý prípad
Novinár uháňa k prípadu. Keď dorazí na miesto činu, vidí porozbíjané sklo. Pár ľudkov sa motá okolo. Jedni si zakrývajú tvár a tí, čo sa zabudli zdekovať sa tam ukazujú celej verejnosti. Novinár ide za poškodeným a kladie mu otázky úradnou rečou.

Hádanka a rozuzlenie
Prípady sú na prvý pohľad rovnaké. Na druhý tiež. Dokonca aj poškodený je ten istý. V čom je teda rozdiel?

V prvom prípade poškodený nerozumie otázkam novinára vrtí hlavou zo strany na stranu a dookola opakuje jednu naučenú vetu: "Nerozumim šeski". Druhý prípad má však iné pokračovanie. Poškodený otázkam rozumie dobre a lámanou češtinou vylíči ako došlo k prepadnutiu jeho obchodu, ako dostal do nosa a ako lúpežník ušiel na staršom aute tamtým smerom.

Dve češtiny
Tak sa mi zdá, že v Čechách sú asi dva úradné jazyky: čeština a čeština. Jednému cudzinci rozumejú a tomu druhému nie. Prečo asi? Keď tu legálne podnikajú, prichádzajú do styku s verejnosťou a dokonca zamestnávajú miestnych občanov, musia aspoň trochu ovládať úradný jazyk. Mnohí z nich majú oprávnenie na vedenie motorových vozidiel. Pochybujem, že finančný úrad, dopravný išpektorát a  hromada ďalších inštitúcií by akceptovala ich "Nerozumim šeski". Alebo je to úplne inak?
---

Ra-ta-ta-ta!

 Po napísaní niekoľkých príspevkov o reklame som sa zapovedal, že sa k tejto téme už vracať nebudem. Avšak to, čo sa nedávno objavilo v televízii ma nenechalo úplne chladným.

Vlastne až do prípravy k napísaniu tohto krátkeho zamyslenia, som ani nevedel o čom tá reklama je. Dôvod bol prostý - hneď ako začala, mal som červeno pred očami a chcel som zabíjať. Je tak neuveriteľne stupídna, že som ju nevládal nikdy dopozerať do konca. Originál si môžete pozrieť na Youtube.

Aký umelec môže niečo také vymyslieť?! Myslím, že scénar schvaľuje aj objednávateľ. Ten ho buď nečítal alebo sa mu páčil. Alebo sa držal hesla, že čím debilnejšia reklama, tým lepšie prenikne medzi ľudí. A mal asi pravdu!

Za obťažujúce považujem reklamy, kde chlap vidí, že nejaká žena má nové biele šaty a pritom ani nevie, akej farby trenky má on dnes oblečené. Vadia mi reklamy, kde predavačka, čo nemá lupiny sa môže roztrhať od obsluhy päťdesiatmetrového radu mužov a tá, čo lupiny má, tej druhej závidí všímavých mužov. Ha-ha, chlapi si určite najprv preskúmajú zdravotný stav predavačky a potom sa rozhodnú nakupovať. Maximálne jej čumia na kozy, keď im počíta útratu!

Až donedávna som si myslel, že toto je vrchol naivity reklamy. Avšak tá slaboduchosť, čo sa objavila v televízii nemá konkurenciu. A keď sa vrátim k nahryznutej myšlienke o popularite, musím uznať, že medzi ľudí tento klip vkročil veľkolepo. Dokonca som naň videl už niekoľko paródií. Poburujúce, hlúpe a naivné reklamy majú silný účinok. Šíria sa ústnym podaním, mailami, či esemeskami. Nikto mi ešte do mailu neposlal odkaz napr. na Adidas alebo Pumu. Inteligentná reklama sa jednoducho do mysle nezaryje. Nie je šokujúca, ľudia ju vypúšťajú z pamäte do 5 sekúnd. Mám silnejúci pocit, že tlak na výrobu reklamy je tak silný, že produkčné agentúry kvôli nedostatku invencie a možno aj času potom vypúšťajú úplné bahno.

Teraz dumám, či sa mám odvážiť ísť pozrieť do obchodov propagovaných v spomínanej reklame. Čo ak tam na mňa pripravili ďalšiu psychopatickú chuťovku? Radšej sa budem držať našej reklamy - skrížené ruky pred telom znamenajú odpor, obranu, nesúhlas. Rád tieto obchody prenechám niekomu inému.
---

Čierna diera

"Buď tma!" riekli a bola tma. Na celej Zemi zavládla tma tam, kde nesvietilo Slnko. Ponorili sme sa do tmy a vrátili o tisícročia späť. Zhasli národné pamiatky, zhasli ulice, zhasli domácnosti.

Jednalo sa o globálnu aktivitu predstaviteľov WWF (World Wide Fund). Už tretíkrát. Tento rok sa nám zatmelo pred očami 27.3.2010 o 20:30 miestneho času. Akcia mala názov Hodina Zeme (Earth Hour). Každoročne sa poriada poslednú marcovú sobotu v celosvetovom merítku, keď podniky a domácnosti dobrovoľne vypnú osvetlenie a spotrebiče na 1 hodinu. Je zameraná na informovanosť o plytvaní elektrickej energie. Upozorňuje aj na hrozbu klimatických zmien na Zemi.


Pivo naslepo
Aktivita to je milá, no svojím účinkom sa míňa. Vypli sme elektrinu. Ušetrilo sa možno pár percent vyrobenej energie. A čo ďalej? Elektrina sa skladovať moc dobre nedá. Prestanú snáď výrobcovia elektriny tlačiť gigawatty do drôtov, keď majú miliardy vďačných klientov? To ťažko. Pokiaľ chceme žiť bez elektriny, vráťme sa do jaskýň. Je tam výborný vzduch.

Samozrejme nechcem, aby sa ňou bezhlavo plytvalo. Predsa každý distribútor sa cenami excelentne stará o to, aby sme ňou šetrili. EÚ začína obmedzovať výrobu málo efektívnych zdrojov svetla. Klasické žiarovky meníme za žiarivky, LED-ky a čo ja viem, čo ešte. Niekedy vydávajú aj celkom príjemné svetlo.

Aký má ale význam vypínať verejné osvetlenie a ponoriť domácnosti do tmy? Kto pripíše na vrub uvedenej akcie množstvo úrazov, kriminálnych činov a zvýšenú pôrodnosť v decembri 2010? A čo návštevníci reštaurácií? Pochybujem, že si na pive pochutnajú s pocitom, že im niekto vypichol oči. To si ani nebudú môcť skontrolovať poctivosť krčmára. Alebo budú fasovať pred vstupom zariadenia na nočné videnie? Pred dobrými pätnástimi rokmi som mal možnosť pracovne navštíviť rumunský Arad. Svetlá boli všade povypínané už vtedy. Bolo to o hubu orientovať sa v takom meste. O bezpečnosti ani nehovorím. Brrr!

Do akcie sa zapojili dva milióny ľudí, 2000 firiem, 4300 miest v 125 krajinách. Mnohé z firiem to využili aj tak na svoju reklamu. Je dobré byť ekologický. Neverím ale, že okrem osvetlenia firmy povypínali aj počítače a servery. Tie majú tiež solídnu spotrebu. Aspoň dúfam, že moja banka to nebola! A čo potom pri nahadzovaní vypnutých prístrojov? Nikoho už nezaujíma ten prúdový náraz? Je to ako zastavovanie a rozbiehanie auta v meste. Tam je tiež najvyššia spotreba paliva.


Štatistika ako bikini
Mám rád štatistiku. Je ako bikini - nie sú zaujímavé veci, čo odhaľuje, ale tie čo skrýva. Prvé hodnoty tvrdia, že emisia skleníkových plynov sa zredukovala o 10,2% počas hodinového výpadku. To sa niekto poponáhľal so štatistikou! Neuveriteľne zaujímavý výsledok. Takže ak 0,03% obyvateľov nebude svietiť 10 hodín, emisie klesnú na nulu? Akosi sa mi nechce veriť. Znamená to snáď, že autá, lode, lietadlá alebo juhoamerické kravy neprodukujú žiadne skleníkové plyny? Za všetko môžu elektrárne? Zaujímavý je výrok hovorkyne českej elektrárenskej skupiny ČEZ Evy Novákovej pred mikrofónmi ČTK, že zo sobotňajších nameraných údajov nie je možné usudzovať o vplyve tejto akcie na vývoj spotreby elektriny; ak táto udalosť mala na spotrebu elektriny vplyv, tak veľmi malý až zanedbateľný. A to sa Česko zapojilo podstatne viac, než Slovensko.


Slovensko sa hrá na schovku
V prípade Slovenska sa ani príliš nečudujem. Na oficiálnych stránkach Earth Hour sa so Slovenskom vôbec nepočíta. V čase písania tohto príspevku im zo zoznamu Európy akosi vypadlo. Iné svetadiely som nekontroloval, či sa nezatúlalo náhodou tam. Takže, ak by celá krajina zhasla ako sviečka, do štatistiky sa aj tak nedostane. Kliknite si na Českú republiku a uvidíte kde všade sa ľudia potkýňali na chodníkoch.

Jednu vec však na tejto akcii vnímam pozitívne. Mestá na verejnej elektrine by mohli ušetriť, pokiaľ by redukovali osvetlenie historických pamiatok napr. po druhej hodine v noci. To sa tam už asi nepotuluje nikto.

Ďalšou možnosťou je nezapínať verejné osvetlenie vôbec a každý si kúpi čelovku a do nej baterky. Mesto sa bude podobať na roj svätojánskych mušiek a bude aspoň pr... zábava.

BlueBoard.cz

Čísla, štatistika a výroky v príspevku boli čerpané z internetu.
---