Cez kopirák
Kliknete na náhľad obrázku, klikáte ďalej a ďalej. Stále to isté - objímajúce sa postavy okolo ramien, rovnaké úsmevy, deti idúce po cestičke, deti stále idúce po cestičke, deti na cestičke pri strome a tak dokola. Po chvíli vás to asi prestane baviť. Fotky akoby ich jedna mater mala. Respektíve akoby fotograf mal zapnuté sériové snímanie. Mimochodom, to sériové snímanie je dobrá vec v prípade rýchlej akcie (napr. skok do vody), kde sa pohyb rozfázuje a uverejní sa celá séria alebo len jeden najlepší obrázok.Ruku na srdce - kto z amatérskych fotografov vlastniacich kompakt za 100 € s 10-megapixlovým snímačom vie zapnúť sériové snímanie? Stavím sa, že ani netušia, že takú funkciu ich foťák má. A ak by aj tušili, zaplnia pamäťovú kartu za chvíľku.
Amnesty International
Vráťme sa ale k spomínaným nedostatkom fotoalbumov. Nejedná sa však len o albumy z internetu. Veľmi nudná situácia nastane aj pri návšteve známych. Usadia vás do sedačky a do domáceho kina zasunú DVD. Že vám ukážu ako sa mali na dovolenke v Tunise. Červené telá od slnka - mamina a ratolesť. Ďalší obrázok ukazuje tú istú maminu s ratolesťou na tej istej pláži v pozadí s palmou o 5 sekúnd neskôr. Potom prídu na rad zábery detí ako sa hrajú vo vode aspoň v troch-štyroch exeplároch. To aby ste ich mohli chváliť aké sú šikovné a ako už vedia plávať. Sem-tam prebleskne záber šíreho mora s ocinom v diaľke maličkým ako mravec, takže ani neviete, že sa jedná o ocina. Bližšie vysvetlenie vám ochotne podá premietač. Horizont je samozrejme naklonený a zdá sa vám, že voda sa už-už vyleje z obrazovky. Po asi hodine sledovania týchto obrázkov a neustále vynucovaných komentárov typu "jééj to je nádhera" sa zmôžete už len na dementný úsmev alebo pokyvkujete hlavou ako ten plastový pes na zadnom okne auta. Nikto už nesleduje čo je na obrazovke LCD televízora s dvojmetrovou uhlopriečkou. Evidentne sa nudíte a stále častejšie sa naťahujete po pohári s občerstvením aby sa vám až tak veľmi nezatvárali oči. Tí otrlejší nenápadne zdriemnu.Nechcem tu kritizovať kompozičné chyby amatérskych fotografov. Je to celá veda a pre dokumentárnu fotografiu, akou uvedené fotoalbumy väčšinou sú, stačia aj nulové znalosti. Dokonca niektoré "prešľapy" sú celkom milé. Také odrezané nohy alebo hlava alebo oboje naraz môžu pobaviť publikum, či byť inšpiratívne aj pre profíkov. Ide tu o to, že fotografi-amatéri nehodnotia svoje zábery. Uverejnia celú pamäťovú kartu a basta. Fotografie potom nemajú skoro žiadnu vypovedaciu schopnosť a nezobrazujú genius loci (ducha miesta, kde foto vzniklo). Album nemá takmer žiadnu vypovedaciu schopnosť a fotografie sa kľudne môžu vymeniť s inými, podobne zameranými a nikto si to ani nevšimne. Takéto súbory obrázkov mi pripomínajú hru typu "nájdi 5 rozdielov". Autor situáciu ešte zdramatizuje tým, že na net vysotí fotky v plnom rozlíšení, keď súbor má aspoň 3,5 megabajtu. Ich načítavanie býva pomalé a musíme čakať príliš dlho, aby sme zistili, že obrázok sa veľmi podobá tomu predchádzajúcemu. Ďalšia chuťovka je, keď sa fotograf neobťažuje obrázok otočiť pri snímaní na výšku. Takéto prípady slúžia na terorizovanie diváka a dokonale ho znechutia. Sledovanie albumov s uvedenými neduhmi dlhšie ako 30 minút Amnesty International určite klasifikuje ako formu psychického mučenia.
Zážitok ako má byť
Videli ste už uverejnené súbory fotografií kvalitných fotografov alebo profesionálov, aby tam mali takéto série bez zmyslu? Pozrite sa napríklad na tento album. Autor tiež fotil ľudí. Aj tu sa vyskytnú nejaké chybičky, no nie v takom množstve. Prípadne sa nechajte inšpirovať fotografiami Jana Šibíka. V jednom albume nenájdete 250 nudných fotografií. Všetky majú šťavu. A poriadnu! Tých záberov aj on nacvakal stokrát viac, ale ponúkol vám len to najlepšie.
Ilustračné obrázky som vybral z verejných albumov Picasa Web Albums a neslúžia na kritiku konkrétnej osoby. Chcel som len poukázať na všeobecné chyby, ktoré robíme všetci - neobzrieme sa za seba. A to by sme mali robiť nielen po fotení, ale aj po použití WC.
---
